Prečo prísť pracovať do Trafačky?

Trafačka je priestor s pekným exteriérom aj interiérom. Presne takýto priestor sme hľadali pre náš študentský projekt. Ako druháci na výške sme išli prvýkrát robiť reálny event a hľadali sme preň miesto. V škole sme ho robiť nechceli, ale problémom bol náš malý , ba priam žiadny rozpočet. S malou dušičkou sme prišli na stretnutie do Trafačky, odchádzali sme však s veľkou radosťou - dali nám priestor a tým naozaj veľmi pomohli. A tu to všetko začalo, bola to láska na prvý pohľad.

„Nevieš ? My ťa naučíme, len musíš chcieť.“
Event sme úspešne zrealizovali a ako tak čas plynul, povedala som si, že by som v Trafačke chcela raz pracovať. Na druhý deň vyhodili príspevok, že hľadajú nových ľudí. Náhoda? Nemyslím. Nemyslela som si, že moje šance sú naozaj reálne, prax som mala len krátku, nemyslela som si že s ňou ma vezmú do takej vážnej kaviarne. Na moje šťastie však vyznávajú filozofiu „Nevieš ? My ťa naučíme, len musíš chcieť.“ Najmä príprava kávy chcela dlhší tréning.

Komunita.
Moje prvé dni boli... zvláštne. Nepochádzam z Nitry, predtým som o Trafačke nevedela, takže som nikoho nepoznala. Mala som zvláštny pocit, keď sa všetci okolo mňa poznali. Ale to bola vec, čo ma očarila asi najviac. Komunita. Zmes ľudí, ktorí sú všetci iní, ale napriek tomu sú podobní, majú podobné zmýšľanie, názory, presvedčenia... Vždy som chcela niekam patriť, vždy som sa chcela cítiť ako súčasť niečoho, vždy som chcela poznať takýchto ľudí. Netrvalo to dlho a nejako som „zapadla“. Asi som sa zapáčila aj ja im a prijali ma medzi seba. Zrazu som mala plno nových kamarátov, či už medzi ľuďmi, ktorí chodili na kávu/pivo alebo event, tak aj medzi kolegami, v práci som sa cítila ako doma. Napriek tomu že som skoro celé leto pracovala, vôbec som nemala pocit, že som nemala prázdniny, pretože som ich prestála za barom. Stále sa niečo dialo, mala som strašne veľa rôznych zážitkov, spoznala som mnoho nových vecí. Trafačka mi prirástla k srdcu, aj ja som začala byť Trafačkou.

Okrem toho , že som stále chcela niekam patriť, chcela som aj niečo robiť.
Veci pre ľudí, niečo čo im ukáže veci z inej perspektívy, čo ich obohatí, niečo kde budú mať možnosť spoznať podobných ľudí, no taktiež niečo, kde môžu spoznať ľudí zo susedstva, ktorých vo výťahu ledva pozdravia. Raz som prišla s touto myšlienkou za Lenkou, a bola som naozaj prekvapená, keď mi povedala, že keď budem chcieť niečo zrealizovať, dá mi priestor, že mi pomôže. Keď som si premyslela ako reálne by mohol môj projekt vyzerať, prišla som za ňou znova a ona to so mnou ochotne prediskutovala a usmernila ma. Bála som sa že mám príliš „veľké oči“ a že to je nereálne, ona ma však naučila ďalšiu veľmi dôležitú vec – nič nie je nereálne, len sa treba snažiť, na každý problém existuje riešenie. Začíname realizovať.

Odo dňa keď som bola v Trafačke prvýkrát, na stretnutí kvôli študentskému projektu prešiel skoro rok a takto po roku, môžem povedať, že mi Trafačka veľa dala a strašne veľa ma naučila.

Júlia Žulová